Jaj, Láska to bolí v každom veku. Bol krásny letný deň a ja som bola, tak unavená z práce, že sa mi až nechcelo isť domov. Stála som ma zástavke a napísala kamarátovi či nepôjdeme na pohárik. Napísal, že OK. Hneď mi bolo lepšie. Príde pre mňa za hodinu, tak ešte rýchla sprcha.
"Ahoj" pozdravil ma Jaro, keď som mu nasadla do auta. "Tak kam pôjdeme?" Mykla som plecom a povedala som "Je mi to jedno". Tak sme vyrazili.
" Tomáš mi písal, že by chcel ísť von" povedal Jaro. "OK, tak poďme pre neho" povedala som. Nakoniec sme išli na hrádzu a tam sme si objednali. Zábava bola dobrá...
Keď sme išli domov, už som cítila v hlave. "Asi som to prehnala" povedala som si ale aj tak som mala dosť smutnú náladu. Jaro to vycítil a keď odviezol Tomáša domov, tak auto nasmeroval k Dunaju za hrádzu.
"Čo sa deje?" opýtal sa ma. Vyšli sme z auta. "Trochu vzduchu mi prospeje" povedala som si. "Vieš nejako sa bojím" povedala som. Jaro len zdvihol obočie a opýtal sa ma "Čoho?" "Všetkého, života, či zvládnem robotu,..... " Plakala som, potrebovala som sa vyplakať, bolo toho na mňa trochu dosť poslednej dobe. "Poď ku mne" povedal mi. Na chvíľu som zaváhala, ale objatie bolo lákavé. Však sme sa už poznali roky a náš "vzťah" bol už minulosťou, boli sme len kamaráti, tak prečo nie? K nášmu "vzťahu" nikdy neprišlo, len sme sa stretávali. Schúlila som sa mu v náručí a vyplakala sa. Bol to oslobodzujúci pocit. Cítila som jeho dotyky na mojom chrbte a moje telo začalo reagovať, bolo to ako v minulosti. "To by som nemala" povedala som si, ale moje druhé ja chcelo viac. Viac dotykov, viac bozkov, viac, viac..... Bože už tak dlho ma nikto nedržal v náručí, už celých päť mesiacov sa ma žiadny chlap nedotkol.... No našťastie k ničomu viac neprišlo.
Ráno som sa zobudila do práce a bolo mi zle. Celé doobeda som do seba nič nedostala a v práci som si myslela, že to nevydržím a ešte mám aj poradu o druhej. Kolega Peter keď ma zbadal, hneď vedel koľká bije. "Poď na obed" povedal. Keď som sa na neho pozrela, tak dodal " Slepačia polievka ti spraví dobre". Našťastie mal pravdu. Ako sme sedeli za stolom, zazvonil mi telefón "Ahoj" povedala som Jarovi. " Ako? Dnes večer si to zopakujeme?" opýtal sa ma položartom. "Tak to asi nie, ale ak chceš môžeme sa stretnúť večer?" odpovedala som. "Dnes nie, už niečo mám." znela odpoveď . "Dobre, tak sa potom ozvi.... Ahoj" a zložila som.
Konečne piatok. Idem z práce, je po šiestej. Večer pôjdem na chvíľu von. "Ahojte" pozdravila som všetkých v miestnom podniku, kde sa už pár rokov stretávame. Sadla som si a objednala som si minerálku. Asi za pól hodinu došiel Jaro, sadol si vedľa mňa. "Dáme si pohárik" opýtal sa ma. Po troche prehovárania som si dala dva poháriky, ale stačilo. Zábava bola dobrá. Keďže už bolo po polnoci, hľadala som kto by ma odprevadil domov. "Veď ja ťa zoberiem" povedal mi Jaro. Odviezol všetkých domov a nasmeroval si to zase k Dunaju. Keď zastavil, vyniesol ma z auta a posadil na kapotu auta. "Je tu krásne" povedala som, bála som sa čo bude. Začal pomaly a nežne. "Nerob to" kričalo moje vnútro, ale jeho dotyky boli krásne a moja vôľa slabá....
Keď som ležala unavená v posteli, došla mi správa na mobil " bolo to krásne". "Musíme sa porozprávať" povedala som si.
Tieto naše stretnutia sa opakovali pravidelne. A ja som si začala uvedomovať, že sa začínam namotávať. " To nie to nesmieš, však máš priateľa, je síce ďaleko ale vráti sa" kričalo moje jedno vnútro. A má pravdu, ale minulosť sa ako keby zlúčila s prítomnosťou a to sa nemalo. Jediná vec upokojovala moje svedomie bolo, že nevyspala som sa s Jarom. Mala som dosť rozumu a Jaro našťastie netlačil. Ale čo ak som sa zaľúbila..... Jaro nechce vzťah a nám to klape jedine v posteli ale..... Čo ak by chcel? Nikdy nič nepovie a ja neviem čo robiť...
Komentáre